Súčasný zákon o financovaní platí od 1.januára 2004 a za desať rokov prešiel desiatimi väčšími alebo menšími novelizáciami. Zásadný princíp - financovanie na žiaka, sa ale nezmenil. Zástancovia súčasného modelu vidia najväčšiu výhodu v jeho spravodlivosti - peniaze idú za žiakom. Naopak, odporcovia vidia najväčšiu slabinu v tom, že tento systém priniesol súboj o žiaka - žiak sa pre školy stal číslom (normatív). Podľa kritikov je vraj tento systém zodpovedný aj za vznik množstva nových škôl, zníženie kvality vyučovania, disciplíny na hodine, výber najľahších škôl s podivnými "študijnými odbormi" zo strany žiakov aj rodičov, vydávanie diplomov bez vedomostí, nárast nezamestnanosti, nepokoje v spoločnosti, koniec príchodu investorov...
A ja s pýtam: odstránia sa tieto problémy zavedením modelu financovania na triedu? Základný nedostatok - súboj o žiaka sa neodstráni, skôr naopak, prehĺbi. Školy budú motivované mať čo najväčší počet tried, čo môžu dosiahnuť dvomi spôsobmi. Zvyšovaním počtu žiakov (súčasný stav) alebo rozdelením žiakov do tried tak, aby mali triedy minimálny počet žiakov stanovený zákonom. Toto ale vyvolá požiadavku na väčší počet učiteľov a tým pádom zvýšené mzdové náklady.
Zmena financovania na triedu oslabí aj zásadnú výhodu súčasného systému - spravodlivosť. Je spravodlivé, že škola, ktorá má v triedach 15 detí, (minimálny počet daný zákonom) dostane rovnaké peniaze ako škola, ktorá má v triede 29 detí (maximálny počet daný zákonom)?
Takže si to zhrňme: zmena financovania na triedu oslabí najväčšiu výhodu súčasného modelu a prehĺbi najväčší nedostatok súčasného modelu. Aký je teda skutočný motív zavedenia tejto zmeny? A navyše, je vysoko pravdepodobné, že celý systém financovania sa skomplikuje a zneprehľadní. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že financovanie na žiaka v nejakej oklieštenej podobe ostane a pridá sa k tomu financovanie na triedu. Prečo by sme veci zjednodušovali, keď ich môžeme komplikovať?
Optimisti (alebo naivisti?) očakávajú, že im nový model financovania prinesie viac peňazí. Musím ich ale sklamať - financovanie na triedu viac peňazí do škôl neprinesie. Normatív na triedu sa totiž vypočíta veľmi jednoducho. Aktuálny objem financií sa vydelí počtom tried a hotovo. Minister si môže odškrtnúť ďalšiu reformu - nereformu. Pre viac peňazí v systéme by sme museli zmeniť filozofiu úplne. Ani financovanie na žiaka, ani financovanie na triedu, ale financovanie podľa potreby. Na to nám však v tomto štáte vraj (podľa "financmajstra") chýbajú zdroje. Ja ale tvrdím, že stačí nekradnúť a prehodnotiť priority.
A možno to je ten pravý dôvod predkladania zmeny spôsobu financovania - zakryť podstatu problému. Už v Rímskej ríši vedeli, že ľudom treba dať chlieb a hry. Keď nám nevedia dať chlieb (dostatok peňazí), tak nám dajú aspoň hry (spôsob, ako tých malo peňazí rozdeliť).
Na záver by som sa vrátil k cieľu tohto textu - prispieť k verejnej diskusii na tému financovania škôl. Tu je môj príspevok do diskusie: Zaviesť tzv. „normatív na vzdelávanie", ktorý by zahŕňal mzdové a osobné náklady na učiteľa, peniaze na učebnice a prostriedky na prevádzku samotného vzdelávacieho procesu. Tento normatív je potrebné odvodzovať z nákladov na samotný vyučovací proces a poukazovať ho priamo škole. Zaviesť tzv. „normatív na budovu", ktorý by zahŕňal náklady na prevádzku a údržbu budovy školy, kapitálové a investičné výdavky. Tento normatív treba určiť na základe analýzy skutočných prevádzkových nákladov budov a kapitálových výdavkov do škôl a poukazovať ho priamo zriaďovateľovi.
Každá zmena zákona by mala byť v prvom rade zmysluplná.
